Odbočujem do doliny k vodopádu Červené piesky. Celá dolina vyzerá impozantne, obklopená vysokými bralami. Na konci doliny je 14 m vysoký vodopád, vyzerá nádherne, aj niečo červené tam je, rušivo pôsobí len malá chybička, ktorú by človek u vodopádu nepredpokladal, padajúca voda tam nie je. Slabučký cícerok máča stenu. Asi sa minuli jarné vody. Možno je to len dočasný jav.
Pokračujem po značke hore dolinou, ktorá je síce suchá, ale krásne vymodelovaná, až sa dostávam na planinu Svorad. Táto planina nebola nikdy zalesnená, vždy tu boli len lúky a pasienky. Vidno, že jar tu iba začína. Kým na dolniakoch už ťahajú zo zeme redkvičky a cibule, tu práve rozkvitajú prvosienky a veternice. Po chvíľke prechádzam cez potôčik. Podľa mapy zisťujem, že práve on by mal napájať vodopád, ale zrejma si našiel cestičku niekde v podzemí, ktorá sa mu zdá výhodnejšia. Doma potom gúglim na internete a dozvedám sa, že celý Svorad je odvodnený do závrtu, cez ktorý voda vchádza do podzemia, aby sa potom vynorila ako Prosečianka v doline. Keby som bol chvíľku pokračoval po modrej, videl by som závrt po ľavej ruke. Múdry som však neskoro, takže až niekedy inokedy.
Cez lúky sa dostávam na širokú zvážnicu, po ktorej by som sa mal dostať do sedla Rovne. Pokračujem po zvážnici, keď vtom ma už z diaľky upúta kôpka niečoho uprostred cesty. Tuším čo to je a tušenie ma neklame. Doprostred cesty sa vykadil medveď. A vykadil sa riadne. Neviem odhadnúť čas kadenia, ale vidím, že to, čo tam vypadlo, vypadlo z veľkej ri.. .Neradno dlho meditovať nad medvedím trusom. Opatrne sa obzerám, či nezbadám pôvodcu a radšej naťahujem nohy, aby som bol „co nejdriv, co nejdál". Medveď má perfektne vyvinutý čuch a určite už o mne vie. Ešte šťastie, že u slušných medveďov turista nie je súčasťou jedálneho lístka. Ale ako mám vedieť, že tu žijú práve slušné medvede? Na informačnej tabuli to nebolo. Keď už som dosť ďaleko, napadajú ma myšlienky, čo sa to vlastne stalo. Je to jasné. Zavetril ma, zosral sa, zaliezol do húštia a čakal kým neprejdem. Teraz možno opäť machruje uprostred cesty. Pre istotu, len tak mimovolne, všímam si stromy pri ceste, na ktoré by sa dalo vyliezť. To len tak, keby náhodou.
Prechádzam cez sedlo Ravne (podľa cedule na strome, podľa mapy Rovne), pokračujem na Pravnač, po chvili však lesná cesta náhle končí, značenie žiadne. Nechce sa mi túlať v medveďom teritóriu, tak sa vraciam do sedla a po neznačenej zvážnici sa spúšťam do Liptovskej Anny a po lúkach prechádzam do Prosieku, na miesto dnešného štartu.
Prosiecku dolinu vrelo odporúčam každému, je to nenáročná prechádzka. Pri smerovníku nad dolinou však nedoporučujem odbočiť vľavo, na zelenú značku do Liptovskej Anny. Je značená horšie ako zle a najmä - medveď sa nezoserie pred každým, možno len pred každým druhým a čo keď vyjde rad tentokrát na vás a nebudete stíhať. Doporučujem radšej po modrej do Veľkého Borového a odtiaľ Kvačianskou dolinou naspäť do Prosieku.
Pohľad od parkoviska.
Začína to byť zaujímavé hneď od vstupu do doliny.
Prechod cez Vráta po drevených lavičkách.
Prosečianka si takto preráža cestu cez skaly.
Aj tade sa dá prejsť suchou nohou.
Vodopád Červené piesky. Síce bez vody, ale to červené tam je. Takže aspoň niečo.
Neviem čo to je, ale určite niečo vzácne.
Horná časť doliny je bez vody. Tá zatiaľ pracuje v podzemí na jaskynnom systéme, ktorý sme ešte neobjavili.
Tu už chýba len Winnetou a Apači.
Smerovník nad dolinou. Doľava radšej nie.
Planina Svorad sa iba prebúdza k životu. Síce neskoro, ale o to krajšie. Celá je posiata prvosienkami a veternicami.
Toto ma upútalo už z diaľky.
Ešte raz z blízka, ... aby každý z toho niečo mal.
Sedlo Rovne alias Ravne.
Liptovská Anna.